Riaditeľ sedmičky Vladimír Šebeň (55) otvorene: Dnešné deti nie sú horšie
Dlhoročný riaditeľ ZŠ Slovanská Vladimír Šebeň dostal za svoju prácu cenu. V rozhovore prezradil aj to, akí boli niektorí známi ľudia ako žiaci.
Pri príležitosti Dňa učiteľov sa v Považskej Bystrici odovzdávali vybraným pedagógom ocenenia. Jedným z nich bol aj 55-ročný Vladimír Šebeň, pedagóg a zároveň riaditeľ ZŠ Slovanská. Študoval na Univerzite Komenského v Bratislave. Následne išiel učiť na základnú školu do Stupavy, kde hrával aj hádzanú, pričom tá si v tom čase vybojovala aj postup do federálnej ligy. Pôsobil v Stupave štyri roky a prepracoval sa až na pozíciu zástupcu riaditeľa. Začiatkom 90. rokov ho hádzaná a aj bytová otázka priviali do Považskej Bystrice. Približne dva roky u nás hrával profesionálne, ale aj kvôli zraneniam prešiel do školstva, hoci to nikdy neopustil, keďže aj ako hádzanár v ňom pracoval na čiastočný úväzok. Od začiatku až doteraz pôsobí na ZŠ Slovanská na Hlinách, ktorá minulý rok oslavovala 30. výročie.
Od ktorého roku ste riaditeľ školy?
Riaditeľom som kontinuálne už od roku 1999, ale ešte predtým som bol päť
rokov zástupca. Čiže sa dá povedať, že už 23 rokov riadim
túto školu.
Chceli ste stále pracovať v školstve alebo aj v inom odvetní,
napr. v hádzanej, ktorej ste sa venovali?
V Stupave ma už ako 27-ročného chceli zvoliť za riaditeľa, ale to som
odmietol a robil som zástupcu. Neskôr som mohol previať miesto riaditeľa,
ktorý pomaly končil, ale musel by som skončiť s hádzanou, lenže tá je
moja srdcová záležitosť, preto som to riešiť presunom do Považskej
Bystrice. Myslel som si, že budem ešte niekoľko rokov hrať, ale zranenia
boli proti. Vážne som si zranil hlavne pravé koleno, preto som kariéru
ukončil a postupne sa stal trénerom a tiež robil plne na tejto škole. Vtedy
bol jej riaditeľom František Blaško, s ktorým sme výborne vychádzali, on
sa tiež venoval hádzanej. Ale osud sa s ním nemaznal a v roku 1994 zomrel.
Po ňom som prevzal povinnosti športovej prípravy a stal sa aj
zástupcom školy.
Ktorým predmetom sa venujete?
Mojou srdcovkou je matematika, kvôli nej som nešiel ani profesionálne
hrávať hádzanú do vtedajších popredných mužstiev. No osud to zariadil
tak, že sa jej už ani nevenujem, pretože sa to proste nedá. Učil som aj
geografiu, ale keďže ako riaditeľ mám úväzok stanovený len na päť
hodín, rozhodol som sa venovať len hádzanej a učím športovú
prípravu.
Bolo niekedy obdobie, keď ste chcel s touto prácou
skončiť?
V roku 1999, keď som bol ešte zástupca. Veci na škole sa totiž nevyvíjali
tak, ako by som si predstavoval. Vtedy som už bol na odchode, ale ľudia
z môjho okolia, ktorí zastávali aj významné funkcie na úrade ma
presvedčili, aby som zostal a neskôr som prebral pozíciu
riaditeľa školy.
Viete, koľko vám rukami prešlo žiakov?
To sa ani nedá spočítať. Ja som mal totiž vždy aj nejaké mužstvo. Hneď
po príchode som dostal prípravku, v ktorej boli Kukučka, Drápal, Strašík,
Sovík a ďalší šikovní hráči. A hoci som mal potom aj iné tímy, vždy
som si nechal aj prípravku, keďže to je ten najťažší krok. Ak totiž
chcete mať na škole športové triedy, musíte zabezpečiť, aby aj z čoho
bolo vyberať. Boli síce aj obdobia, keď som to nerobil, ale potom sme mali
veľké problémy zostaviť športovú triedu. Čo som tu, tak dve tretiny
z toho obdobia som mal aj prípravku.
Teraz je to ako?
Ja sa teším, že od tohto ročníka nastúpil do pozície šéftrénera
mládeže Ján Beňadik, ktorý sa venuje aj prípravke. To ma odbremenilo od
množstva povinností.
Skúste porovnať minulú generáciu žiakov
s terajšou?
To je jednoduché, deti sú rovnaké. Ale rozdielne je prostredie a rodičia.
Súčasné deti nie sú horšie, ale kým pred 30 rokmi bolo vzdelanie pre
budúcnosť na prvom mieste, teraz je to trochu inak, dajú sa nájsť aj iné
cestičky a rodičia k tomu deti aj tak vedú. Navyše rodičia nemajú toľko
času, keďže sa musia venovať iným veciam, možno aj preto sú tie deti
iné. Všetci, keď boli malí, tak v každom období boli akoby na jednej
čiare, ale neskôr je už vidieť rozdiel. Napr. keď teraz deti opúšťajú
základnú školu, sú na tom športovo výrazne slabšie, ako v minulosti.
Práve tento jav sa už začína prejavovať aj v množstve talentov
v hádzanárskom klube. Aký máte na to názor?
V minulosti to aj rodičia tak vnímali, že keď je mladý hráč šikovný,
môže sa niekam dostať a v živote si tak pomôcť. Teraz vnímajú hádzanú
skôr len ako vyplnenie voľného času a presadzujú iný spôsob na presadenie
sa v živote. Preto nám ubúda takých detí, ktoré by to mohli niekam
dotiahnuť, keďže nie je tam taká motivácia. A to vidíme aj teraz.
Pretože základ je v poriadku, ale postupne deti s hádzanou končia, či už
po základnej, alebo strednej škole a do mužskej zložky ich ide minimum.
Boli s nejakými žiakmi väčšie problémy?
Kde bol súlad medzi školou, trénerom a rodičmi, tam nikdy nebol problém.
Tie nastali až vtedy, keď niečo z toho viazlo. Ja si napríklad spomínam na
Tomáša Valla, aktuálne jedného z najlepších hráčov Považskej Bystrice.
Keď bol šiestak, mal vážne problémy v správaní a tiež prospechu. Bolo
obdobie, keď štvrťroka nehral ani jeden zápas, pritom bol mimoriadne
šikovný, ale ja som mu zápasy nedovolil, až kým sme sa nedohodli s jeho
triednou, že si to zaslúži, čo výrazne pomohlo. On síce trénoval a
prosil, aby už mohol hrať, ale ja som mu povedal, že až vtedy, keď si dá
svoje veci na poriadok. Aj teraz máme takých, čo treba pritlačiť,
samozrejme, v rozumných mantineloch, lebo od priemerného žiaka nemôžete
žiadať samé jednotky, ale musí si obhájiť to, na čo má!
Boli aj opačné prípady?
Takých sme mali strašne veľa. Pričom nešlo len o výborných športovcov,
ale aj takých, čo boli oceňovaní za najlepších žiakov mesta, okresu a
kraja. Napríklad Jozef Kozák bol najúspešnejší žiak Trenčianskeho kraja
svojho času. Martin Biel bol podobný prípad. Alebo aj Adam Fico, ktorý
s hádzanou síce skončil, ale teraz je šéf administratívy v britskom
parlamente. A mohli by sme hovoriť aj o ďalších. Aj teraz máme niekoľko
prípadov výborných žiakov a tiež športovcov.
Keď stretávate svojich bývalých žiakov, aká je s nimi
komunikácia?
Je výborné, že sa vždy pozdravíme. Keď som chodil v minulosti do
športovej haly na mužské zápasy, síce boli aj úspechy, ako tituly a pod.,
ale hrávalo minimum odchovancov, čo som aj vtedajším trénerom vyčítal a
boli z toho konflikty. Po roku 2006 nastal síce útlm, ale klub sa zameral na
odchovancov a bolo aj obdobie, keď hrávali len odchovanci, čo pre nás
mládežníckych trénerov bola pastva. Nie síce vždy boli dobré výsledky,
ale zmysel to malo, čo kvitovali aj médiá, ktoré vyzdvihovali našu prácu.
Ale potom niektorí hráči odišli, keďže bol o nich záujem a iné kluby
nás preplatili. A hoci budú odchádzať v budúcnosti aj ďalší, venovať
sa mládeži má opodstatnenie. Aj keď sú mnohí roztrúsení po svete, vždy
sa zastavia a porozprávajú o mnohých veciach, čo nás teší, že
nezabudli!
Čo vás na vašej práci najviac baví, resp. nebaví?
Keby ma to nebavilo, nie som tu. Škola mi už prirástla k srdcu a do práce
chodím s radosťou. Určite to nie je z nevyhnutnosti, práve naopak, viem,
že ma tu čakajú veci, ktoré rád spravím. Samozrejme, sú aj problémy,
ktoré občas demotivujú, ale snažím sa na veci pozerať pozitívne.
Pozitíva totiž prevažujú, preto ma okrem toho roku 1999 ani nenapadlo, že
by som s touto prácou skončil.
Dajte LIKE na našej FB stránke a máte vždy čerstvé info z Považskej Bystrice a okolia
Môže vás zaujímať:
Foto: ilustračné