Nocľaháreň Jeremiáš a príbeh bezdomovca Igora

Cesta do nocľahárne Včera niečo po deviatej večer sme dorazili k Domu charity pre bezdomovcov Jeremiáš. Keď sme s Aďom kráčali hore železnými schodmi a následne dole, každým krokom sme sa približovali k vstupu do budovy, kde fajčil starší bezdomovec. Po vstupe sme za stolom uvideli približne 35 ročného vysokého štíhleho pána. Podišiel k nám. Pozdravil a spýtal sa: „Čo by ste radi?„ Chceli by sme niekoľko základných informácií a aj rozhovor s obyvateľmi.// „Len zastupujem a či vám niekto dá rozhovor je otázne, je futbal,“ povedal muž. Mimo záznam nás oboznámil, že nocľaháreň je otvorená iba pre trenčianskych bezdomovcov a je celoročne otvorená od 19. do 7. hodiny ráno, pre nezamestnaných bez dôchodkov za 60 centov a pre zamestnaných so stálym príjmom euro desať. //„Počas leta máme 20 ľudí, v zime aj 40. Kapacita je 35. V súčasnosti ich tu máme priemerne 25,“ povedal muž, ktorý mal nocľaháreň v ten deň na starosti. Spýtali sme sa, či vie niečo aj o bezdomovcoch mimo nocľahárne, konkrétne Nozdrkovce. //„Bývajú tam celú zimu manželia. Muž predáva Notabene pred Laugaríciom, jeho manželka neviem,“ //dodal na koniec zastupujúci správca.

Ubytovňa by mala skončiť 1.januára 2011. Nahradí ju nová. Starostlivosť ako takú tu majú. Ak si prinesú zo sebou jedlo na zohriatie, tak im ho zohrejú a podávajú im teplý čaj. Okrem toho tu majú spoločenskú miestnosť, kde je televízor, ale bezdomovci pod vplyvom alkoholu alebo s alkoholom tu majú zákaz vstupu a posielajú ich preč. Muž sa zdvihol a ukázal na poriadok. Spravila som si cvak – cvak. Odtiaľ prešiel do klubovne a spýtal sa bezdomovcov, či s nami spravia rozhovor. Ozvalo sa:// „Neotravuj.“// Vtom jeden pán povedal, že môže a vyšiel spoza dverí. Postavil sa pred nás a čakal, kedy začneme, druhý bezdomovec sa postavil neďaleko, aby zistil čo od neho chceme. ** Ako sa Igor dostal do nocľahárne** Igor je zámočník, strojár s maturitou a má niečo cez päťdesiat rokov. V nocľahárni je od januára. Do tejto situácie sa dostal nechtiac. Odišiel do Brna za prácou a tam býval v ubytovni. „Bola to ubytovňa podobného typu ako tu, ale pre normálnych ľudí, ktorí bežne robia. Po tom čo ubytovňa na komplet zhorela, som prišiel o všetko, doklady, peniaze… . Boli to Ukrajinci. Vtedy som prišiel aj o prácu. V živote som bezdomovec nebol,“ povedal Igor. V súčasnosti všetko nanovo vybavuje. Čaká na výučný list, rieši maturitné vysvedčenie. Nevie však na koho sa má obrátiť, keď škola už neexistuje. „Študoval som diaľkovo popri zamestnaní. Kde zoženiem ľudí, ktorí by mi to mohli vybaviť? Na všetko treba peniaze. Tam sú dve eurá, tam dve eurá tam chcú euro. Všade peniaze, kde ich mám zobrať !? Tých 62,50?“ povzdychol si smutne a dodal: „To prosím vás nie. To je ťažko,“ zhlboka sa nadýchol Igor. ** Zamestnanie** Momentálne je nezamestnaný. Po päťdesiatke nemôže zohnať prácu, a podľa jeho slov v Trenčíne je to nemožné. // „Snažil som sa a aj sa snažím robiť, ale nie je kde ísť, to je ťažko povedať. Nie je to tu budúcnosť,“// dodal bezdomovec. „V Trenčíne sa nedá absolútne zamestnať, snažil som sa pracovať kdekoľvek, kde sa dá. Cez leto som robil v Zamarovciach na stavbe. Moja profesia v Trenčíne sa už asi vykonávať nedá. Toska je hotová, 14 rokov som v nej robil a 14 rokov v Aozetke. Nemám možnosť vykonávať svoju profesiu,“ povedal zúfalo. Ako sme sa dozvedeli, v Leoni sa pýtať nebol a ani do supermarketov. „Dá sa zamestnať, lenže zháňam prácu s bývaním, potrebujem niekde slušne bývať. Bol som zvyknutý na inakšie. Na lehátku spať, to by ste nechceli zažiť,“ dodal. „Bol som už po všetkých strojárskych firmách, kde som sa pýtal. Absolútne nič. Ako náhle zistia, že mám po pätdesiatke, poďakujú mi a prisľúbia, že mi zavolajú. V živote mi nezavolal z firmy nikto. Každý jeden pardon si pozerám či sú požiadavky na moju profesiu, no nič tam“////„A čo vrátnik?," //spýtala som sa. //„Ježišmária, to je lukratívne zamestnanie. Kdeže vrátnika, to by som musel mať známosti až za ministerstvom obrany,“ povedal posmešne. ** Hmotná dávka nestačí na všetko** //„Som na dávkach v hmotnej núdzi, čo je 62,50. Neviem od čoho sa to odvíja, ale mám dojem, že od ničoho. Životné minimum je niečo iné. Nie som žiadny zbojník, že by sa mi robiť nechcelo, ale nemôžem nájsť prácu. Z čoho to vypočítali? Čo sa dá zo 62,50 zaplatiť! Ja mám všetko odrobené, komplet roky len kvôli určitým okolnostiam, ktoré som nezapríčinil, to nemám ako zdokladovať. Doklady mi zhoreli.“ ** Lehátka z čias druhej svetovej vojny, na ktorých prevážali zranených a deky, ktorými zakrývali kone** Postupne sme zisťovali, čo tu všetko majú zariadené a ako sa o nich starajú. Po dlhšej dobe sa rozhovoril. //„Máme tu sprchy, môžeme sa sprchovať každý deň, väčšinou sú však obsadené. Dajú nám aj mydlo, dostaneme čisté uteráky. Nie je to ako doma. Keby ste videli tie lehátka, to je katastrofa, tam radšej nechoďte. (Nepodarilo sa nám ísť pozrieť, lebo už bezdomovci spali, pozn. redakcie). Sú tu dve izby, v jednej sú postele a na tejto sú len rozťahovacie lehátka. Ste kúsok od zeme a niektoré sú tak preležané, že sú až na zemi, a tak trpia kríže. Lehátka, ktoré sú vyležané, sú z čias druhej svetovej vojny, čo ranených prenášali, v takom stave sú. Dostanete jednu deku, s ktorou v druhej svetovej vojne kone prikrývali. Na ne dostanete návlek a nič iné, ani vankúš. Pod hlavou mám väčšinou ruksak. Blchy so všami futbal hrajú, keby človek nedodržiaval trošku hygienu. Izba je plná ľudí. Tí, ktorí sú tu dlhšie, majú izbu číslo 2. Je pre tých , ktorí chodia pravidelne. Keď spím niekedy u priateľky alebo u známych, tak dostanem izbu jednotku. To je izba opilcov. Vidíte, aký som opitý dnes, tak vidíte ako to tu funguje. Stojí to za houby komplet všetko,“ rozprával Igor.

Obyvatelia nocľahárne V nocľahárni sa stretávajú rôzni ľudia, rôznych vekových kategórií, všimli sme si aj chlapca, ktorý mohol mať okolo dvadsať rokov.// „Je tu kopec dobrých ľudí, s ktorými si človek môže vyjsť, ale aj takých, s ktorými si nevyjde. To je ťažko, ale väčšinou sa dá. Sú tu ľudia vo veku okolo 40 až 50 rokov. Všetko je možné. Niektorí sú z basy, iní majú do nej nastúpiť, ale sú tu aj ľudia, ktorí sa tu schovávajú a nemajú kde bývať ,“// povedal so smútkom.

Budúcnosť? V budúcnosti by chcel ísť opäť do Českej republiky, kde strávil viac času. „Nebol som tam týždeň, mesiac ani rok. Snažím sa nájsť si prácu. Raz sa dari, raz nedarí. Teraz som obtelefonoval tri – štyri firmy, ktoré ponúkali prácu adekvátnu môjmu vzdelaniu. Nevyšlo ani jedno. Chcú, aby človek mal dvadsať rokov, minimálne tri vysoké školy, vedel desať jazykov a ovládal dvadsať remesiel,“ vyjadril sa Igor. V zahraničí to tiež nevidí ružovo. „Prácu by Vám nedali ani v Azerbajdžane, nie niekde v Anglicku, Nemecku, alebo v Rakúsku. To nie. Po päťdesiatke vôbec nikto o človeka nemá záujem. Asi viete čo Vás čaká.“ Po týchto slovách sa s nami rozlúčil so smutným výrazom a so slzami v očiach, dúfajúc, že svojím príbehom osloví čo najviac ľudí.