Obec má more, z ktorého tečie sladká voda

Tamojší ľudia boli podľa informácií v publikácii o obci mimoriadne flexibilní a s dobou sa menil i spôsob obživy obyvateľov. Spočiatku sa zaoberali najmä prácami na poli a chovom zvierat, neskôr sa v Selci tkalo plátno, bola tu papiereň, neskôr v obci vyrábali lepenku. Z 18. storočia sa zachovali informácie o ťažbe a spracovaní rúd, potom sa v obci vyrábala salajka, pálilo vápno a vyrábalo drevené uhlie.
Na prelome 19. a 20. storočia Selec preslávila vareškáreň, ktorá sa postupne z domácej výroby premenila na továrenskú. Výrobňa dreveného riadu, jediná na Slovensku, tam fungovala až do konca 20. storočia. Podľa starostu obce Stanislava Svatíka dnes v zrekonštruovaných priestoroch bývalej vareškárne sídli prosperujúca spoločnosť vyrábajúca čalúnený nábytok. Zamestnáva približne 100 ľudí z obce i okolia.
Z kultúrnych pamiatok obce hrá prím klasicistický neskorogotický Kostol svätého Bartolomeja z roku 1504, socha sv. Jána Nepomuckého i evanjelická zvonica s unikátnym zvonom. Podľa slov 80-ročného Selčana Františka Žovinca boli pôvodne vo zvonici dva zvony, jeden z nich však po vypuknutí 1. svetovej vojny skonfiškovala armáda.
Pozornosť návštevníkov obce upútajú aj pamätníky obetiam oboch svetových vojen, ako aj obetiam nacistického besnenia. Podľa Žovinca koncom novembra 1944 odvliekli nemeckí vojaci do koncentračného tábora viac ako stovku miestnych obyvateľov, 43 z nich sa nikdy domov nevrátilo.
Najväčším pokladom obce je však podľa starostu prekrásna okolitá príroda s niekoľkými chránenými unikátmi. Patria medzi ne Selecké vyvieračky, Selecký potok, javorový a bukový les v oblasti Považského Inovca či prírodná pamiatka Selecké kamenné more – dôležité z vedeckovýskum­ného, náučného a kultúrno-výchovného hľadiska. Práve v tejto lokalite je aj kvalitný vodný zdroj zásobujúci už desiatky rokov pitnou vodou Selec, okolité obce, ale i krajské mesto Trenčín.
„Selec je tak svojím spôsobom svetová rarita. Má more so sladkou vodou,“ hovorí s úsmevom starosta obce.

Zdroj TASR